Tisícročia v minútkach
„Sedemnásť slabík.
Pridlhé na ozvenu,
dosť na vyznanie.“
Takto poeticky definuje starý japonský literárny útvar – haiku (17. – 19. st.) spisovateľ Miroslav Bartoš vo svojej básnickej zbierke Ticho rúk. Zároveň nás týmto trojverším „upozorňuje“ na veršovú skratku a myšlienkovú, pocitovú hĺbku tohto žánru. Kniha pozostáva z vyše 200 haiku, ktoré rozdelil do dvoch častí: Pramienky ticha a Dar ticha.
Uvedené názvy jasne vypovedajú o jeho zámere – vyvolať v nás široké spektrum pocitov, no predovšetkým vnútorný pokoj a súlad.
Dôležitú úlohu pri zhmotňovaní autorovho vnímania sveta majú okrem mysle i jeho ruky. Práve ony „slová ticha“ prinášajú, zaznamenávajú to, čo je pominuteľné – krásu prírody, chvíle zaľúbenia, radosti, nostalgie alebo rozčarovania, smútku z ťažkej osobnej či spoločenskej situácie.
Len jedným haiku, 17 slabík v troch veršoch (5, 7, 5), Bartoš pre nás otvára priestor na vnútorné doznievanie, rozjímanie, opätovné prežívanie, jednoducho nám poskytuje čas na samých seba. Môžeme sa zastaviť, či vrátiť v čase, ponoriť sa do ticha a nechať sa unášať impresiami, zmyslovosťou, významovou čistotou, zvukomalebnosťou, jednoducho si tak „haiočkať“ v rytme slova, v pohybe života, odkrývať pravdy, overené tisícročiami ľudskej existencie, a tak si uvedomovať, že ľudská duša nezaniká, že tu všetko už raz bolo, že sme súčasťou niečoho veľkého, čoho zmysel nám často uniká v zhone každodennosti. Autor nás upozorňuje na tento zázrak života, na jeho kontrasty, paradoxy, ktoré v konečnom dôsledku vytvárajú harmóniu. Tým v nás vyvoláva pocity bezpečia, istoty, podporuje nás vo viere, že život je večný.
Ticho rúk ponúka verše – ruky, ktoré pomáhajú, pohládzajú, utišujú, rozradostňujú, objímajú, veď v objatí najviac vnímame krásu ticha – jeho dar. Slová navyše sú zbytočné, preto výber básnickej formy haiku považujeme za najvhodnejší (viac v Doslove P. Mišáka). Každé slovo má v nej svoje miesto a silu, čas a priestor, čím nám môže pripomínať naše príslovia, porekadlá, ale i aforizmy.
Bartošovu knihu haiku by sme mohli prirovnať k tzv. jednohubkám, k minútkam s výraznou, bohatou chuťou, ktorú autor dosahuje výberom pestrých výrazových prostriedkov (poetizmy, novotvary, neologizmy, a i. ), obsahovými kontrastmi: neha – údernosť, pokoj – pohyb, ticho – hluk, pokora – vzdor, osobné – spoločenské apod. Súčasťou básnickej zbierky sú aj autorove ilustrácie, ktoré ju nevtieravo, jemne umocňujú. A ako to už pri jednohubkách býva, keď začneme, nevieme (alebo skôr nechceme) prestať. Čítame, vnímame, vychutnávame si ich – jedno haiku na jeden nádych a výdych, na jeden hlt... a jeho chuť sa pomaly rozplýva, všetko v nás doznieva. V tichu.
Slávka Sudorová