Pre komplexné pochopenie náboženskej skúsenosti antického Izraela, by nebol výklad opierajúci sa výlučne o Bibliu ani postačujúci, ani správny. Biblické narácie totiž sprevádza selektovanie prežitých a prerozprávaných udalostí a mnohé biblické normy boli s „prežívaným“ náboženstvom v pred-exilovom období prepojené len veľmi slabo. S ohľadom na extrémnu ťažkosť s datovaním biblických pasáží je v záujme prehĺbenia biblického svedectva nutné skúmať aj epigrafické a archeologické zdroje. Vo svetle historických a náboženských štúdií, ktoré majú čoraz väčšiu tendenciu považovať kráľovstvá Izraela a Júdu za plne začlenené do náboženského univerza reprezentovaného súdobými sýro-palestínskymi kráľovstvami (Fenícia, Aramejci, Amon, Moab a Edom), chceme vykresliť realitu antického náboženstva Izraela a Júdu ako nie celkom cudziu svojmu kultúrnemu kontextu.