Nová kniha autorky úspešného Umenia sovietskej kuchyne je brilantným skúmaním jedla a národnej identity po celom svete. „S nástupom a dominanciou globalizácie,“ vysvetľuje Anya v úvode, „sa národy a nacionalizmus javia zastaralejšie a zároveň dôležitejšie a relevantnejšie ako kedykoľvek predtým.“ A neexistuje lepšia prizma, cez ktorú by sme to mohli vidieť, ako jedlo.
Vydáva sa pátrať po pravde, ktorá sa skrýva za večným klišé „sme to, čo jeme“, a to do veľkých gastronomických centier Paríža, Neapola, Tokia, Sevilly, Oaxacy a Istanbulu – so záverečnou zastávkou pri ukrajinskom boršči. V Paríži zisťuje prekvapujúci nezáujem o tradičné francúzske pot-au-feu, pričom francúzski gurmáni uprednostňujú novšie, trendovejšie medzinárodné kuchyne; v Neapole skúma skromné a nesprávne chápané začiatky pizze; v Tokiu ju prekvapí uprednostňovanie ramenu pred tradičným gohanom a konbinizácia spoločnosti; v Seville odhaľuje náboženské dôsledky jamónu a vznik tapas; v Oaxace rozpletá komplikované prelínanie domorodého a európskeho a opätovné presadenie kukurice; a nakoniec ju čaká komplikované dedičstvo multikulturalizmu v Istanbule.
Anya sa zaoberá týmito ikonickými jedlami svojím zvedavým pohľadom a nezameniteľným vtipom, keď sa rozpráva s kuchármi, remeselníkmi, vedcami, politickými aktivistami a úplne cudzími ľuďmi, pričom sa snaží pochopiť, čo predstavuje „národnú“ kultúru jedla. V knihe odhaľuje a prehodnocuje fascinujúcu úlohu, ktorú jedlo zohráva pri vytváraní kultúrneho dedičstva – s tým, ako sa mení politická a sociálna identita národa, mení sa aj jeho chuť.
