Kolektívna monografia zachytáva pomerne široký záber spracovaných tém a javov, je tiež len príspevkom k jeho celistvejšiemu poznaniu. Metodologicky nahliada na domáci divadelný vývin v kontexte širších spoločenských pobytov. Divadlo predstavuje ako umenie aj inštitúciu, ktoré na spoločenské dianie citlivo reagovali, zanechávajúc správu o duchu a pocite doby. Mnohé z toho čo ponúka, je novým, dobovo nezaťaženým pohľadom na udalosti minulé, ale naznačuje aj ďalší vývin a smerovanie.
Miloš Mistrík a
Andrej Maťašík v úvodnej kapitole zachytávajú vývin súčasného slovenského divadla cez optiku kontinuitných a diskontinuitných procesov, ktoré v ňom prebiehali od konca 70. rokov 20. storočia.
Elena Knopová nadviazala kapitolou venovanou činohernej dramaturgii a inscenáciám v kamenných divadlách po roku 2000. Charakterizuje zmenené funkcie divadelnej dramaturgie, vzťah dramaturgie k prekladu, slovenskej dráme, divákom. Podobne
Michaela Mojžišová zachytáva v tretej kapitole vývin operného divadla na Slovensku po roku 2000.
Nadežda Lindovská sa vo svojej kapitole venuje viacerým prejavom v súčasnom slovenskom divadle, ktoré smerujú k uplatňovaniu plurality a následne divadlu rôznych identít či diskurzov.
Kapitola
Miroslava Ballaya dopĺňa pohľad na nové tendencie uplatňujúce sa v slovenskom divadle, o činnosti kultúrnych centier ako platforiem pre nezávislé divadlo a tvorbu. Jednotlivé kapitoly monografie vznikali na základe niekoľkoročného výskumu ich autorov.
