Som len obrovský farebný billboard, čo sa zaľúbil do krásnej diaľnice
Tamara Ivaňová (25.2.2004)
Štýl sa hodnotí ako výber jazykových prostriedkov, pričom na každý účel sa môže využiť niekoľko druhov a variabilita je naozaj nekonečná. Preto čo spisovateľ, to osobitosť. (Čo štýl, to osobnosť.) Jana Beňová je básnik. Jej štýlom v próze je poetizácia toho, čo je v jazyku automatizované. Preto sa v jej textoch často stretávame s určitým typom refrénu, ktorý premosťuje jednotlivé oddiely príbehu. Refrén alebo pieseň sú rovnako pôsobivé ako krátke pointy na úrovni vety, odkazy na recidívne známe výroky.
Uvoľnenosť, s akou Beňová rozpráva, predstihuje jej príbehovosť. Čítala som tú knihu dvakrát, a aj tak nie som schopná rozpovedať jediný príbeh z nej. To však neznamená, že nemôžem citovať. Mám útržky, muža s nitkami namiesto vlasov, zase som ti prešiel psa?, som iba obrovsky bilboard co sa zalubil do krasnej dialnice, spiknutie literátov. Silné momenty, pocity obsiahnuté v útržkoch aj napriek svojej útržkovitosti prevalcujú. Asociácie, odkazy, vtip, poetika – pre to všetko, navyše harmonicky zocelené, má táto zbierka poviedok veľa čo povedať.
Dvanásť poviedok a Ján Med sú autorkinou štvrtou knihou (vydala už dve básnické zbierky a novelu Parker). Jej písanie je nabité rozkošou aj provokatívnou odovzdanosťou. To, čo iní spisovatelia naznačujú, ale viac-menej skrývajú, Beňová otvorene priznáva - seba. Mám však obavu, že deficit „výpovede“, rozumej nutnosti povedať práve to, čo povieme, ju nevrhne zo stojatých vôd do mora. Či má na viac, ukáže čas. Potešenie bude na našej strane.
Recenzia bola uverejnená na www.inzine.sk
