Voda, čo nás drží nad vodou

 Jožo Urban je z tých, o ktorých možno s určitosťou povedať:"Toto má chlapec od Boha..."
Recenzie:
Hlas z nás
Písanie poézie si od autora vyžaduje okrem iného aj jednu dôležitú aktivitu: aby sa do veršov vkladal celý, bezozvyšku. V opačnom prípade si vnímavý čitateľ pomerne rýchlo všimne prázdne manévrovanie a predstieranie. Poézia je v takejto podobe plytká a monologická. Aj to sa stáva... Autor, ktorý sa bravúrne vyhol uvedeným komplikáciám, pretože príkladne rešpektoval požiadavku úprimnosti a vnútornej pravdy, zároveň bol pre čitateľa aj príťažlivý, už žiaľ nie je medzi nami, no my máme jedinečnú možnosť aj naďalej sprítomňovať jeho umelecký portrét prostredníctvom výberu z textov piesní Voda, čo nás drží nad vodou.

Vnútornú, prežívanú pravdu básnika a textára Jozefa Urbana počuť z hrdiel slovenských hudobných interpretov aj preto, že v porovnaní s ostatnými je výnimočná svojou priamosťou. Mnohé z jeho textov už pri vzniku stihol osud ,,klasiky" a zaradili sa ku každodenným hitom ťažko skúšaného našinca. Dovolím si tvrdiť, že ich úspech bol z veľkej časti spôsobený častým výskytom jednoduchého, ale o to čarovnejšieho slovka: láska. Z tohto pohľadu by sme mohli označiť Urbanove texty za monotematické, čo však nie je ich chybou, slabinou invencie, skôr potrebnou výsadou. Málokto si totiž s takou naliehavosťou uvedomuje nedostatok lásky v našom živote. Jej čarovnosť v textoch je v tom, že sa dokáže rovnako intenzívne prihovoriť intelektuálovi ako aj upratovačke -- krátka, stručná pieseň je chvíľkový zázrak, liek... Urban v svojich piesňach ponúka lásku, záleží iba na druhej strane či ju prijme. Ponúka ju na nefalšovaný básnický spôsob, vyberte si: láska k ľuďom, láska k peniazom, láska k sebe? Láska v refrénoch i mimo nich, za všetky citujem aspoň ,,jednu": ,,Láska máva s tebou/ So mnou máva tiež/ S peklom spája nebo/ Čo viac od nej chceš?" (s. 30). Láska, ktorá donúti zamyslieť sa alebo rozosmeje. Smutné aj humorné príbehy, veci a vecičky života vyberané citlivým postrehom, originálne idey vtesnané do neoriginálneho, všedného sveta -- sprievodné dojmy oznamujúce, koho vlastne čítame (počúvame). Nad všetkým sa klenie prísny zmysel pre rytmus a rým. Aj to je v populárnej hudbe zriedkavosť: udať, udržať rytmus a nestratiť sa pritom vo forme a pozabudnúť význam.

Ako vidno, láska je v podaní Jozefa Urbana nástrojom, ktorým sa zmocňuje človeka. Dovoľuje mu poodhaliť tie časti duše, na ktoré nie sme osobitne pyšní, no takisto oceniť aj minimálnu náklonnosť a cit. Je to úžasné, spájať príbehy lásky s príbehom človeka aj napriek hlbokej individuálnej tragédii...
Radoslav Matejov, Knižná revue 13/2000