"Jeden sen zložený z dvoch rozličných snov dvoch sniacich alebo dve rôzne časti sna,
ktorý je vlastne jeden, sníval sa nadránom dvom rôznym postavám.
Do jedného spoločného, do seba presne zapadajúceho sna
sa to všetko spája v tejto chvíli, pred nami" (str. 32)
I. časť
Jeden vo všetkých
(úryvok)
Uprostred nekonečnej Tichej Vojny, ktorej hluk ani zmysel nepoznám, precitám do rána ako do prázdneho zrkadla.
Pohybovať sa jeho vnútrom je také anjelsky ľahké, že najmenší záblesk spomienky na voľný pohyb vzduchom mi prichodí ako prechod odporujúcou blanou tmy, ako brodenie sa tuhnúcim asfaltom.
Sám pohľad je tým zrkadlom. Necudne naho striehnucim na to, čomu sa bez clonenia odovzdá. A na to, čo súčasne v sebe obsiahne a polapí.
Deň sa začína touto priľnavou, šokujúco konečnou nahotou, ktorú zo seba nemôžeme sňať. V okamihu svojho obnaženia prakticky ruší všetky jednotlivé objekty, taviac a zlievajúc ich na okamih do Jedného.
Počujem škrek, krátky signál, volanie vo farbe škripotavo zachrípnutej hrdličky. Vzápätí za ním jasný hlas, tlmený výkrik, skôr dôverný šepot.
Na začiatku tej krátkej naliehavej vety sa z vysokého húštia Živého Plota vynára čiasi ešte rozospatá tvár. Uprene hľadí na mňa. A vnára sa späť do nehybnej džungle zeleného lístia, na ktorom ešte kde-tu svietia drobné kvapky.
V svietivom ráne tu po nej zostáva len číra ozvena naliehavo vyrieknutých slov: “Všemocný Cisár je fuč!”
Abadon?
Ale môže to byť pokojne aj Krivý Tieň.
Alebo Ján? Či Blen? Brat so Sestrou? Balvan?
Ani veľmi nezáleží na tom. Napokon, celkom ľahko to môžem byť aj ja.
V tomto príbehu je to takmer jedno.
Všetci sme v istom zmysle všetko.
Všetci sme všetkým, v istom zmysle tohto príbehu.
