„Teraz je ich už takmer dvesto," povedal a potiahol si z cigarety. „Už som v živote videl všeličo... ale toto? Toto je..." Potápač potláčal slzy a celá tvár sa mu pritom chvela. „Z kajuty som vytiahol dve malé deti, možno dvoj- až trojročné," povedal optikovi. „Hrozný pohľad. Mali obuté nové topánky. Dokážete si to vôbec predstaviť? Mama im kúpila nové topánky."

Odhodil ohorok a hneď začal hľadať ďalšiu cigaretu. Muži sa spoločne posadili, brady si podopreli dlaňami a optik sa potápačovi priznal, že bol včera na mori - prvý na mieste tragédie. Palcom ukázal na telá.

„Neboli sme dosť rýchli, však?" opýtal sa zatrpknuto optik. Myslel to skôr ako rečnícku otázku, no potápač mu napriek tomu odpovedal a vysvetlil mu, že ľudia v podpalubí by tak či tak nemali šancu. Zdalo sa, že potápač vytušil optikovu nasledujúcu otázku.

„Neviem, koľko času mali," dodal. „Nie veľa... no vyzerá to tak, že dosť na to, aby si uvedomili, čo ich čaká. Viete..." Na chvíľu zaváhal a potom nohami pobúchal po drevenej podeste. „Viete, oni sa všetci držali za ruky."